Občas, keď si položím otázku, aké miesto zaujíma slovenský jazyk a literatúra v sústave učebných predmetov, celkom prirodzene sa mi natíska odpoveď – že popredné. K takejto odpovedi ma vedie to, že tento predmet sa uvádza na prvom mieste v učebnom pláne, na všetkých vysvedčeniach, je povinným maturitným predmetom a vedomosti zo slovenského jazyka sú kritériom pre prijímanie žiakov na stredné školy. Nie som si istá, či je v súčasnosti prvý, ale špecifický určite je. Prihovára sa k nám prostredníctvom umeleckého slova. Vyučovanie literatúry sprostredkováva vnútorné dotyky s krásou a ušľachtilosťou. Práve dnes je to prepotrebné, lebo sa zdá, že duchovno človeka je zdevastované hádam viac ako životné prostredie. A reč, ktorou sa k nám autor prihovára, má tisíc podôb. Vie žartovať i hovoriť vážne, niekedy tára hlúposti a vzápätí vraví múdro /ako žiak /. Vyučovanie jazykovej zložky predmetu učí, ako slová skladať do celku tak, aby žili, dýchali, mali výpovednú hodnotu. Vypovedali o názore, postoji, individuálnom presvedčení.

     Za tridsať rokov existencie školy sa u nás veľa slovenčinárok nevystriedalo. Ema Sárazová, Júlia Chovancová, Judita Štofková, Jana Šempergerová, na krátky čas sa zastavila i naša žiačka Anna Mihalčínová. Každá z nich bola iná, svojská, nenapodobniteľná. Každá z nich rozdávala svoje srdce, dušu, zanechala v škole pečať individuality. Učili svojich žiakov /ale aj nás, mladších kolegov / kultivovať materinský jazyk, vyjadrovať myšlienky, ktoré hýbu jeho vnútrom, učili odvahe s trochou rebélie, ukázali na to, že je potrebné neustále sa vzdelávať, že s humorom sa na svete lepšie dýcha.

     Navyše to bolo v čase, keď socialistická literatúra sa prehýbala pod bremenom radosti z budovania, keď literárni hrdinovia sa s nadšením vzdávali rodinného života v prospech spoločnosti, keď takmer všetky literárne diela / určené učebnými osnovami / boli nezáživné, navzájom si podobné ako vajce vajcu. Krásu beletrie sme objavovali v zomknutosti más, v boji za svetlejšiu budúcnosť. A životný cieľ? Poraziť kapitalizmus, ktorý aj tak už zahníval. Nežná revolúcia priniesla zmeny aj v obsahu nášho predmetu. Otvorili sme sa svetu, svet sa otvoril nám. Odrazu sme zisťovali, že umenie, teda aj literatúra, môže byť pestrejšia, farebnejšia, zaujímavejšia. Zistili sme, že človeka na Západe trápia podobné problémy , ako nás, na Východe, len dokáže o svojich pocitoch hovoriť bez zábran a úprimnejšie.

     Prichádza rok 1994 a otvára sa osemročné gymnázium. Chodby sa zaplnili krikom. A znovu nastala zmena. Kým jednu hodinu sme s maturantmi analyzovali filozofické a literárne princípy existencializmu, vzápätí sme museli oprašovať vybrané slová, bazírovať na úprave zošitov a používaní farebných pier. Nuž, dosť veľa nesie slovenčinár na svojich pleciach. Okrem drobnej mravenčej práce v triede musí hodiny a hodiny stráviť nad diktátmi, slohovými prácami rôzneho druhu, maturitnými písomkami, štúdiom aktuálnej literatúry, vyhlášok. Navyše to bolo v čase, keď socialistická literatúra sa prehýbala pod bremenom radosti z budovania, keď literárni hrdinovia sa s nadšením vzdávali rodinného života v prospech spoločnosti, keď takmer všetky literárne diela / určené učebnými osnovami / boli nezáživné, navzájom si podobné ako vajce vajcu. Krásu beletrie sme objavovali v zomknutosti más, v boji za svetlejšiu budúcnosť. A životný cieľ? Poraziť kapitalizmus, ktorý aj tak už zahníval. Nežná revolúcia priniesla zmeny aj v obsahu nášho predmetu. Otvorili sme sa svetu, svet sa otvoril nám. Odrazu sme zisťovali, že umenie, teda aj literatúra, môže byť pestrejšia, farebnejšia, zaujímavejšia. Zistili sme, že človeka na Západe trápia podobné problémy , ako nás, na Východe, len dokáže o svojich pocitoch hovoriť bez zábran a úprimnejšie.

     Nasledujú mimotriedne aktivity. Exkurzie, vedenie knižnice, z času na čas sa objaví nejaká akadémia, pravidelne treba pomôcť pri príprave stužkovej slávnosti. Potom sú tu ešte divadelné a filmové predstavenia, organizácia rôznych súťaží, besied, vedenie krúžkov... A najnovšie príprava novej formy maturitnej skúšky. Pomaly, veľmi pomaly sa rodí tradícia. Ale skúsenosti s ňou už máme bohaté. Počas existencie školy mnohé aktivity zanikli, iné obliekli nový šat.

     Tridsať rokov už má Hviezdoslavov Kubín, súťaž v umeleckom prednese poézie a prózy. Snáď aj prezentácia seba a reprezentácia školy dopomohli niektorým k tomu, že dnes úspešne pôsobia na poli kultúrnom, vídať ich v televíznych programoch, filmoch, počuť v médiách. V súčasnosti v triednych a vyšších kolách súťažia len žiaci I.-IV. ročníka osemročného gymnázia.

     Exkurzie. Na tie sa slovenčinárky a dejepisárky hádam tešia viac než žiaci. Hlavne na tie viacdenné. Aj keď všetko zaujímavé na Orave a v okolí Banskej Štiavnice / nehovoriac o východnom Slovensku / dôverne poznáme, každá takáto „akcia“ má iný charakter, iný rozmer, príchuť. Lebo fantázia študenta je nevyčerpateľná tak, ako dôvera učiteľa k nemu. Navyše všetci máme možnosť zistiť, že učiť sa dá aj zaujímavejšie, pútavejšie a hlavne „na mieste“. A že Jano nie je zaľúbený do Jany a Eva je hašterivejšia ako Ema.

     Časopis. Na Kováčskej to bola Vyhňa, v ktorej „kuli pikle“ a podkúvali sa v štylistickej zručnosti tí, ktorých mená dnes môžeme čítať v médiách. Pracujú ako dramaturgovia, publicisti, reportéri, moderátori, začínajúci prozaici. Dží-tí 12 bol časopis, ktorý sa zrodil už na Trebiške. Aj teraz tu talenty preukazujú bystrý um, fantáziu, kreativitu, tu majú možnosť získať ľahšie pero. A navyše kontinuita prispievateľov do študentskej prílohy denníka Korzár sa nepretrhla ani dnes.

     SOČ. Vytvoriť dobrý projekt, pracovať s odbornou literatúrou, prezentovať vlastný výskum, čosi nové, na odbornej úrovni a k tomu ho aj verbálne prezentovať v škole alebo vo východoslovenskom regióne, to je zmyslom stredoškolskej odbornej činnosti. Aj v tejto oblasti sme mali výrazné úspechy. Každoročná účasť v štátnom kole je toho dôkazom. Slovenčinárky síce neovládali odbornú stránku veci, ale prispievali metodickou pomocou, usmernením v kompozičnej a štylistickej oblasti.

     Akademická debata. Mať široké lakte, dobre podrezaný jazyk, byť psychicky zdatný jedinec, ktorého neovládne strach ani tréma – to je požiadavka na to, aby sa človek v súčasnosti presadil, bol v komunikácii s konkurentom úspešný. Už desiaty rok pracujú naši žiaci v Debatnom klube Karla Poppera. Tu sa snažia dokázať, že dobrým rečníkom sa človek môže stať. Dokonalá znalosť odbornej problematiky, vytrvalý tréning , jednoducho dôkladná príprava, sú predpokladom na to, že na verejnosti môže každý vystupovať kultivovane, že si každý môže získať publikum na svoju stranu. Každý rok sme účastníkmi štátneho kola súťaží debatných klubov a získanie rozhodcovskej licencie niektorých jej členov hovoria o tom, že už roky máme dobrých debatérov. Pravdepodobne aj preto, lebo ich pracovným heslom sú dva zákony.

     1. Kto najviac vykrikuje, ten má pravdu.

     2. Keď ich nevieš presvedčiť, tak ich aspoň popleť. /Murphy /

     Tridsať rokov v živote človeka nie je veľa. Nie je to veľa ani v prípade školy. Za ten čas odchovala stovky mladých ľudí . Sme smutní z toho, keď počujeme, že sa niekomu z bývalých nie veľmi darí. Máme radosť, keď počujeme o úspechoch našich v rozličných sférach spoločenského života. Máme radosť z toho, keď vieme, že učiteľ sa stal žiakom svojho žiaka.

     Lebo tak to v živote má byť.

Mgr. Klára Maďarová