História školy
:: O škole >> História školy ::

Písal sa 1. september 1974. V Košiciach bolo počuť veľký tresk. Kde? Na Kováčskej ulici č. 30. Kto ho spôsobil? Jeden riaditeľ, 20 profesorov a 404 študentov, ktorí v krátkom časovom horizonte ráno 1. 9. 1974 štyristodvadsaťpäťkrát otvorili ťažkú dubovú bránu budovy, v ktorej sa práve na svet dralo a do života vstupovalo nové gymnázium.
 
 Väčšinu členov profesorksého zboru, ktorí na Kováčskej 30 začínali, tvorili čerství absolventi vysokých škôl, ktorí nemali žiadne skúsenosti so vzdelávaním a výchovou mládeže. Určite sme mali väčší strach ako tí, ktorí zasadli do školských lavíc.
 
Obavy a strach postupne mizli aj vďaka tomu, že optimizmus a cenné rady nám dávali kolegovia, ktorí síce tvorili početnú menšinu prvého profesorského zboru, ale nejaký ten učiteľský rôčik už mali za sebou.
 
Za to im patrí veľké ďakujeme. Komu? Dámam profesorkám Jolane Posewitzovej, Júlii Chovancovej, Judite Štofkovej, Márii Holečkovej, Želke Cubovej. Veľké ďakujeme posielame aj do učiteľského neba pani Eme Szárazovej, pánovi profesorovi Jožkovi Horákovi.
 
Obzvlášť veľké ďakujem posielame do učiteľkého neba Tebe, náš prvý riaditeľ Imrich Šanta. Doba síce nebola najšťastnejšia, ale Ty si nám vytvoril v škole druhý domov, kde si nás učil byť dobrými odborníkmi, dobrými učiteľmi, ale hlavne dobrými ľuďmi. Preto sme do školy chodili radi. Radi sme vstupovali do tried a to "človiečie", čo si nás učil, sme prenášali na študentov, z ktorých sú dnes dobré mamy a dobrí otcovia, dobrí lekári, inžinieri, robotníci, právnici, vedci, športovci, umelci, skrátka dobrí ľudia.
 
Bola zborovňa na Kováčskej 30. Naša stará zborovňa - bola kultovou miestnosťou. Nemali sme kabinety, a tak steny starej zborovne počúvali vaše slová radosti, smútku, ale aj zlosti.Boli sme všetci na jednej hromádke, problémy sme riešili hneď a spolu. Nič sme pred sebou neskrývali, veď tam nebol kde. Bolo krásne sedieť v zborovni cez voľnú hodinu a čakať, kedy kolegovia prídu z vyučovania. Tak, ako po sebe vstupovali, bolo na ich tvárach vidieť: je nazlostená, je nešťastná, je veselý, je zúfalá, je spokojná ... A keď sa blížil koniec školského roka a všetci študenti si ešte chceli opravovať známky, naše telá sa menili na bezduché organizmy, ktoré občas robili také veci, ktoré boli rozumom nevysvetliteľné, napr. pred vstupom do triedy sme klopali na dvere, dôležité písomnosti sme občas hodili do smetia a potom pred očami nášho riaditeľa sme sa hrabali v smetných košoch, aby sme ho presvedčili, že tie písomnosti máme, len nevieme kde.
 
Boli brigády a letné aktivity, už nie sú. Pretože po novembri 1989 niekto múdry povedal, že v demokratickej spoločnosti sa nemôže vykorisťovať mladá pracovná sila. A tak sa vykorisťovať prestala. Či to bolo naozaj vykorisťovanie, to viete posúdiť len vy, drahí študenti, ktorí ste sa tých brigád a letných aktivít zúčastňovali. Jedno však vieme isto, boli to mesiace krásnych zážitkov, vzájomného spoznávania sa aj inak, ako len v školských laviciach. Boli to dni, keď medzi vami vznikali prvé lásky, ale aj dni, keď prvé lásky zanikali a vznikali ďalšie a nové. Heslom týchto brigád bolo: "Aj malý zemiak je zemiak!" Nie vždy však študenti toto heslo naplnili, občas ten malý zemiak zatlačili naspäť do zeme. Určite to urobili preto, aby zabezpečili budúcoročnú úrodu zemiakov, aby sme sa zas mohli tešiť na ďalšiu brigádu. Častkrát si dievčatá priali, aby sa traktor pokazil alebo aspoň prevrátil, aby si mohli oddýchnuť, resp. upraviť účes či makeup. 
 
Boli úžasné letné aktivity. Obzvlášť vydarené bli tie, ktoré smerovali do Berlína. Niekoľko rokov sa každé leto objavili v tomto hlavnom meste NDR naši študenti. Pracovali v jednom z berlínskych pivovarov. Tieto brigády mali tiež svoje heslo: "Len veľké pivo je pivo". Všade samé pivo vo fľašiach, v plechovkách, v sudoch, v prepravkách. Potom prišli kamióny a naši chlapci a dievčatá ich nakladali či to bolo skoro ráno, či to bolo o polnoci. Čas tu nehral úlohu.
 
Letné aktivity v Bzenci na Morave. Konzervárne. Študenti a študentky v bielych plášťoch a slušivých bielych gumených čižmičkách. Niektorí jahody umývali, iní ich len na páse triedili, ďalší nimi plnili poháre. A hlavne všetci ich jedli až do odpadnutia. A keď študentom nechutili tie červené, jedli zelené, jedli ich s cukrom, jedli ich bez cukru. Ale stále to boli jahody. Potom prišla paprika. Hotová pohroma, lebo štípali ruky, oči a aj korienky vlasov. A vtedy sme dostali chuť na jahody - už neboli. V Bzenci sa každý tešil na sobotu. Vtedy študenti cestovali romantickými vláčikmi po moravských mestách a mestečkách. Brno - nádherné mesto. Nechýbalo však veľa, nikdy ho neuvidíme, pretože hneď prvá cesta vlakom skončila takmer ilegálnym prekročením poľských hraníc. Že ideme opačným smerom, sme si nevšimli, len nám bolo podozrivé, že za dvadsaťkorunový cestovný lístokcestujeme akosi dlho.
 
Poďme však ďalej. Čo ešte bolo a už nie je? Bola cyklistická etapa na Duklu. Jej prvý ročník sa začal 19. 5. 1978. Vtedy tridsať chlapcov z našej školy nasadlo na bicykle a vydalo sa na vyše 100 km trať plnú nástrah, aby dokázali sebe i nám, že sú odvážni, húževnatí a neboja sa žiadnych prekážok. Z tejto skromnej akcie sa behom ďalších stala veľkolepá športová udalosť, o ktorej vedelo celé mesto. Ráno hrala pred školou dychovka, blýskali fotoaparáty, hučali televízne kamery a pobehovali novinári, aby odchytili aspoň niekoľko študentov na krátky rozhovor. A keď chlapci dorazili do cieľa, dostalo sa im skvelého privítania od desiatok študentov a učiteľov, ktorí ich na Dukle čakali. A keďže tam nerastú olivy, namiesto olivových vencov dostali od nás vence uvité z nádhernej žltej púpavy. A dlho bolo o čom rozprávať.
 
Boli spartakiády. Boli veľkolepou prehliadkou tiel a úborov. Len tí najlepší sa dostali na vytúžený Strahov. Príležitosť dostať sa tam sa naskytla len raz za päť rokov. Naše študentky boli pravidelnými účastníčkami strahovskej show. Bola to predovšetkým zásluhy p. prof. Marty Malátovej, ktorá neúnavne vo funkcii krajskej cvičiteľky trénovala svoje zverenkyne k absolútnemu vrcholu.
 
Niečo, čo bolo a nie je, byť muselo. Museli byť prvomájové sprievody, museli byť sprievody lampiónové. Na škole musel byť krúžok ateistický a musel byť klub priateľov ZSSR. Museli sa robiť nástenky, na ktorých krížnik Aurora strieľa do Zimného paláca, museli sme robiť rozhlasové relácie, keď sa Lenin narodil, ale aj keď zomrel a keď sa narodili a zomreli ďalší potentáti. Nehodnotíme, nesúdime.
 
Bolo gymnázium na Kováčskej 30. Bolo nám už asi malé, ale hlavne, zas niekto "múdry" a mocný toho bývalého režimu povedal, že na Kováčskej 30 bude sídliť Právnická fakulta. Preto od 1. 9. 1987 naša nová adresa znela - Trebišovská 12. Znovu začal beh na dlhú trať. Občas sme si mysleli, že do cieľa nikdy nedôjdeme. Ale tam, kde sú študenti a učitelia, tam sa do cieľa dôjsť musí.
 
Budova GT12 je rozľahlá, zložené z pavilónov. Pre tých, ktorí nemáme ani štipku schopnosti orientovať sav priestore, je labyrintom. Preto prvé týždne, ba i roky, sa často na chodbách ozývalo zúfale: "Ariadne, Ariadne, daj mi svoje zázračné klbko, nech ma dovedie do triedy, lebo hodina už dávno začala." Ale zvykli sme si, veď čo iné nám zostávalo.
 
Bola zborovňa a aj je. Lenže v zborovni na GT12 nesedíme všetci a každý deň. Chodíme tam len na porady. Nemali sme kabinety, teraz máme. Sme v nich rozmiestnení väčšinou podľa predmetov, ktoré učíme. A tak sa môže pokojne stať, že sa nevidíme celý týždeň a keď nie je pravidelná krátka porada, tak aj dlhšie.
 
Exkurzie boli a zostali. Ich náplňn sa však radikálne zmenila. Za bývalého režimu sme predovšetkým navštevovali pamätníky socializmu alebo nezmieriteľných triednych bojov proletariátu proti vykorisťovateľom všetkého druhu. A tak dnes chodíme na exkurzie tam, kde sa písala naša národná história, kde sa formoval náš jazyk, kde tisíce bezmenných postavilo nádherné kostoly, radnice, sochy a pamätníky. Naše cesty smerujú aj za hranice nášho malého Slovenska. Poznávame a porovnávame. Nielen pamiatky, ale aj život ľudí tam a u nás.
 
V roku 1974 bolo nás učiteľov 20. Išli roky, pribúdali noví učitelia, noví študenti. Mnoho učiteľov zmenilo povolanie, mnohí sú už na dôchodku. Niekoľkí odišli tam, odkiaľ niet návratu. Poznáte ten príbeh? Bol raz jeden indiánsky náčelník, ktorý každé ráno vyšiel pred teepi, zahľadel sa na prériu a povedal: "Dnes je dobrý deň na smrť". Chcel tým povedať, že zomrieť podľa svojho želania to znamená byť šťastný. Šťastný i z toho mála vecí, ktoré máme. Emka Szárazová, Jožko Horák, Braňo Mišura, Gabika Snováková, Marika Pástorová, Imro Šanta - tieto slová boli o Vás.

Bolo dvadsiate storočie. Už je dvadsiate prvé. Bolo druhé tisícročie, už je tretie. Väčšine ľudstva na tejto zemeguli sa nepodarí žiť v dvoch stáročiach a dvoch tisícročiach. Nám, z Gymnázia na Kováčskej 30 a Trebišovskej 12, sa to podarilo. Už toto konštatovanie z nás robí ľudí ojedinelých a jedinečných
Bolo gymnázium, ktoré sídlilo v budove na Kováčskej ulici č. 30. Už tam nesídli. V roku 1987 sa presťahovalo na Trebišovskú 12. Vtedy sa začala písať kapitola gymnázia známa pod skratkou GT12. A píše sa až dodnes.
 
Ešte však chvíľu spomínajme.